Depresia ako ochorenie - depresia v živote
Publikované 26.04.2016 v 20:50 v kategórii Mental battling, prečítané: 321x
Depresia je ochorenie, ktoré je často podceňované...
Ľudia majú na týchto ľudí často mienku že sú leniví, neschopní...
Ale čo skutočne depresia je?
Áno, aj ja som jeden z tých ľudí trpiacich depresiou. Je to ochorenie, ktoré je veľmi podceňované a ktoré si najprv človek nevšimne, zrazu si len uvedomí, že mu ubúda energia a do každej činnosti sa akoby nútil. Potom však prídu vážnejšie príznaky ako pocity chronickej prázdnoty a smútku bez akéhokoľvek dôvodu. Zároveň neliečená depresia je iba krôčik k tomu, aby takto chorý človek spáchal samovraždu, alebo sa o ňu aspoň len pokúsil. Chcela by som sa podeliť o prototyp človeka trpiaceho práve touto mentálnou poruchou a rada by som zmenila tú stigmu, ktorá núti ľudí hovoriť veci ako :
"Je to len v tvojej hlave."
"Šťastie je voľba, prečo si vyberáš smútok?"
"Chceš iba pozornosť, takto si ju nezískaš."
"Nič ti nie je, máš iba zlý deň."
"Deti v Afrike to majú horšie, teš sa z toho čo máš."
Bohužiaľ to takto nie je a ja vám teraz ponúkam vnímanie depresívneho človeka v texte nižšie :
"Ležím v posteli a pozerám sa do steny. Rada by som vstala a začala odznova, rada by som niečo robila, ale cítim sa hrozne prázdno. Všetky veci, ktoré sa stali som zavinila práve ja. Neviete si ani predstaviť tú prázdnotu, ktorá vo mne je. Necítim nič, úplne nič. Nemám dôvod cítiť sa takto. Mám rodinu, mám priateľov, možno robím niektoré veci dobre, možno mi niekedy niečo v živote vyšlo. Ale aj tak to neprechádza. Nič mi nedokáže pomôcť, je to beznádejné. Kedysi som túžila po toľkých veciach, mala som toľko snov, ale stratila som všetku chuť do snahy. Stratila som svoje sny, pretože aj tak viem, že sa nesplnia. Ako tak ležím, cítim sa tak veľmi unavená. Ale nie je to ten typ únavy, ktorú vyrieši spánok. Som unavená z tých pocitov, som unavená zo života. Často premýšľam, či je ešte vhodné ostať tu na tomto svete. V poslednej dobe som veľmi schudla, všetko moje oblečenie na mne visí a netuším prečo. Väčšinu dňa prespím, pretože spánok je jediná vec, ktorej som schopná. V spánku nemusím myslieť na minulosť. V spánku necítim nič zlé. Ľudia okolo mňa sa už začínajú sťažovať, nazývajú ma lenivou, alebo si zo mňa uťahujú. Ale ja nevládzem. Nevládzem ísť ďalej. Keď idem po ulici vidím šťastne smejúcich sa ľudí a ja sa im strašne divím. Neviem z čoho sú takí bezstarostní, netuším prečo sa majú tak dobre. Potichu im aj trochu závidím. Aj ja by som sa rada smiala, aj ja by som rada bola schopná smiať sa a necítiť sa pritom A načo by som robila veci, ktoré ma bavia? Existuje tisíc ďalších, ktorí to robia lepšie ako ja. Moji priatelia sa mi ozývajú čoraz menej a menej a aj to je moja vina. Ak by som sa necítila takto, určite by neodišli. Ach, zasa tie slzy. Prečo toľko plačem? Musím sa vzchopiť, ale nedokážem to. Nedokážem nič. Slzy mi stekajú dole tvárou a ja iba plačem a plačem. Ani neviete ako rada by som to všetko ukončila aj napriek tomu, že mám okolo seba dosť ľudí, ktorým na mne záleží. Už dva dni som nič nepila. Počula som, že človek bez vody neprežije viac ako tri dni. Ale potom ma zachránia. Určite áno. Pozerám sa na stolík na ktorom mám tabletky. Jednu si vezmem, uľaví sa mi. Viem. že ľudia to majú horšie, trpia rakovinou, nemajú čo jesť...
Ale prečo potom nedokážem cítiť to šťastie z toho čo mám? Som až taká sebecká? Už týždeň som si neumyla vlasy. Načo aj? Po tom rozchode mi je aj tak jedno ako vyzerám. Ľudia odchádzajú, stále iba odchádzajú. A ja nemôžem urobiť vôbec nič, pretože každý hovorí, že to tak v živote chodí. Ale ja to takto nezvládam. Nie som asi stvorená žiť tu na Zemi. Nie som asi na to pripravená, asi nezvládam to, že ľudia opúšťajú tých druhých. A hlavne mňa. Necítim sa dosť dobrá. Veď ako sa mám cítiť dosť dobrá sama pred sebou, keď to všetko čo som ľuďom dala nebolo dosť dobré na to, aby ostali? Ak by som odišla, všetko by ostalo rovnaké. Slnko by svietilo, mesiac by žiaril, Zem by sa stále točila... akurát by tu bolo o jedného obyčajného človeka menej. Nie, nevládzem, zotieram si slzy z tváre a siaham po fľaštičke s liekmi. Jedna, druhá, nakoniec ich aj prestávam počítať ... možno 15? Vezmem aj iné, ja tu už nechcem byť. Nie sama so sebou, nie s týmto prázdnom, musí to skončiť, prosím dajte to niekto preč. Ja to nevydržím, neviete si to ani predstaviť. Siaham po ďalšej krabičke a vyberám z nej tabletky, ani nepočítam koľko a siaham po pohári s vodou. Pomaly ich zapijem a predstava že sa neprebudím ma nesmierne upokojuje a iba táto predstava ma napĺňa šťastím. Kým si pomaly zas líham do postele a uplakané oči mi schnú vezmem nôž a porežem si ruku. Nie pre štýl, ako by mnoho ľudí dnes povedalo. Je to nesmierne upokojujúce, ani si neviete predstaviť ako účinné je prekryť psychickú bolesť fyzickou. A ako tak pomaly zaspávam a strácam vedomie, teším sa domov...
Ale prečo potom nedokážem cítiť to šťastie z toho čo mám? Som až taká sebecká? Už týždeň som si neumyla vlasy. Načo aj? Po tom rozchode mi je aj tak jedno ako vyzerám. Ľudia odchádzajú, stále iba odchádzajú. A ja nemôžem urobiť vôbec nič, pretože každý hovorí, že to tak v živote chodí. Ale ja to takto nezvládam. Nie som asi stvorená žiť tu na Zemi. Nie som asi na to pripravená, asi nezvládam to, že ľudia opúšťajú tých druhých. A hlavne mňa. Necítim sa dosť dobrá. Veď ako sa mám cítiť dosť dobrá sama pred sebou, keď to všetko čo som ľuďom dala nebolo dosť dobré na to, aby ostali? Ak by som odišla, všetko by ostalo rovnaké. Slnko by svietilo, mesiac by žiaril, Zem by sa stále točila... akurát by tu bolo o jedného obyčajného človeka menej. Nie, nevládzem, zotieram si slzy z tváre a siaham po fľaštičke s liekmi. Jedna, druhá, nakoniec ich aj prestávam počítať ... možno 15? Vezmem aj iné, ja tu už nechcem byť. Nie sama so sebou, nie s týmto prázdnom, musí to skončiť, prosím dajte to niekto preč. Ja to nevydržím, neviete si to ani predstaviť. Siaham po ďalšej krabičke a vyberám z nej tabletky, ani nepočítam koľko a siaham po pohári s vodou. Pomaly ich zapijem a predstava že sa neprebudím ma nesmierne upokojuje a iba táto predstava ma napĺňa šťastím. Kým si pomaly zas líham do postele a uplakané oči mi schnú vezmem nôž a porežem si ruku. Nie pre štýl, ako by mnoho ľudí dnes povedalo. Je to nesmierne upokojujúce, ani si neviete predstaviť ako účinné je prekryť psychickú bolesť fyzickou. A ako tak pomaly zaspávam a strácam vedomie, teším sa domov...
... až kým ráno zas neotvorím oči, napoly prebraná a nado mnou vidím stáť moju rodinu. A až kým som sa neocitla v ambulancií psychiatra som plakala nad tým, že mi vzali môj jediný sen - umrieť a mať pokoj od pocitov a bolesti. Dokonca som plakala aj tam a doslova som si neuvedomovala, čo hovorím. Preplakala som celý rozhovor a prosila som, aby to dali preč, aby ak ma chcú udržať nažive, aby to zmizlo aspoň na nejakú tú chvíľu, kým naberiem síl.
Ocitla som sa v nemocnici na psychiatrickom oddelení. A tam je jedinou vecou ktorú máte práve čas. Nemôžete si tam nijak ublížiť ale aj tak túžite stále po tom sne, ktorý ste mali v ten večer a nesplnil sa vám. Prečo držia nasilu nažive človeka, ktorý žiť nechce? Nieje to nehumánne? Nemám na to dôvod, nemám dôvod cítiť sa takto, ale prečo sa tak cítim? Nikdy sa to nezlepší, prečo tie tabletky? Prečo som niečo ako experiment?
Sú tu návštevné hodiny a za mnou chodí veľa ľudí. Robí ma to šťastnou a neviem prečo. Šťastie som necítila tak dlho ani nepamätám, ale nakoniec možno je v poriadku ostať. Ale nie je v poriadku takto sa cítiť. Ach, Bože, čo mám robiť? Prosím pomôž mi. Nezvládam to. Pocity ovládajú mňa a pritom by som ja mala ovládať ich a nenechať sa. Ale ako to dokážem? Povedz, ako?"
Tento príklad uvedený vyššie, bola vlastne moja osobná skúsenosť...
To všetko sa stihlo zomlieť v priebehu jedného mesiaca. Stigma, ktorá je na depresiu uvalená je veľmi silná. Zdravý človek často ani nechce uveriť,že tomu druhému niečo je. Často sa chorý stretáva s urážkami, s obvineniami, že sa iba ľutuje a že by svoju pozornosť mal venovať niečomu inému. Ibaže depresia nie je iba nálada. Nie je to niečo, čo vás prejde v prebehu dvoch dní, nie je to neúspech v škole, nie je to takisto ani to, že sa vám v noci sníval zlý sen a vy ste z neho pol dňa smutný. Človek často používa slovo "deprimovaný" na opísanie pocitov normálneho, zdravého smútku. Ibaže mnoho z nich nevie, ako to v skutočnosti je. Kto si to neprežil, ten to nepochopí, alebo ak je veľmi empatický tak pochopí, ale nikdy nie tak dokonale ako človek, ktorý to sám prežíva.
Rada by som sa s vami podelila o jeden obrázok, ktorý hovorí za všetko :
Ak sa človek cíti zle fyzicky, ľudia sa hneď zaujímajú o jeho zdravotný stav, ponúkajú mu odvoz do nemocnice, odvoz na vyšetrenie a podobne. Ale ak sa človek cíti zle psychicky, povedia mu, že ostatní to majú stokrát horšie a neurobia s tým nič.
Myslím, že tieto obrázky hovoria za všetko. Duševné ochorenia sú asi tými najpodceňovanejšími, aspoň podľa mňa.
Z vlastnej skúsenosti vám môžem povedať, že ani niektorí ľudia, ktorí ma poznali a poznajú dlho to nevedeli a nevedia pochopiť. Chodila som na cirkevnú školu a keď videli že som na dne a celé prestávky preplačem, pripisovali to temným silám namiesto psychického ochorenia. Namiesto toho aby mi podali pomocnú ruku, takmer zavolali exorcistu. Mnoho ľudí to stále bohužiaľ nevie pochopiť.
Prichádza máj a máj je práve mesiacom týchto psychických vecí, v angličtine sa tento termín spomína ako "Mental health awareness month" a týmto mesiacom je práve máj. 
Ak poznáte človeka, ktorý trpí duševným ochorením a tým nemyslím iba depresiu, buďte na neho milí a trpezlivý. Neviete si ani predstaviť, čo ten človek prežíva, častokrát je to omnoho horšie ako bolesť fyzická. Neurážajte, neodsudzujte ale naopak - snažte sa pomôcť a ak si niečo všimnete, ponúknite takému človeku pomoc. Pretože topiaci sa aj slamky chytá a psychicky chorý človek takisto potrebuje súcit a pomoc. Nedovoľte, aby to zašlo príliš ďaleko a majte pochopenie. Títo ľudia to potrebujú. Aj ja to potrebujem.
A som vďačná za to, že ma vtedy ráno prebudili. Pretože ak by ma prebudili neskôr, dnes by som tento článok možno nepísala. Dnes by som možno nedýchala kyslík a možno by som sa nedožila svojich 17tich narodenín. Choroba robí človeka bezmocným a chorobu si nikto sám nevyberie.
A som vďačná za to, že ma vtedy ráno prebudili. Pretože ak by ma prebudili neskôr, dnes by som tento článok možno nepísala. Dnes by som možno nedýchala kyslík a možno by som sa nedožila svojich 17tich narodenín. Choroba robí človeka bezmocným a chorobu si nikto sám nevyberie.
Ja osobne som sa rozhodla zmeniť svoj život. Rozhodla som sa začať odznovu, aj keď častokrát pocity prázdnoty prevyšujú nad mojou vôľou, snažím sa. Pretože pár tabletiek, ktoré vám predpíše lekár nepomôžu. Môžu vás iba nakopnúť, aby ste veci robili sami. Pacient musí mať aj snahu. A nesmie dovoliť aby tú snahu prevýšili pocity, ktoré ho vlievajú naspäť do problému.
Nerobte si srandu zo psychických ochorení. Nikdy neviete, či sa aj vy jedného dňa nebudete cítiť bezmocne. Nikdy neviete, či ak nie vy, tak vaši príbuzní, vaše deti. Nič zlé takýmto ľuďom neprajem, ale svedčí to o ich intelekte - ak si robia srandu z týchto vecí, potom majú naozaj zvrátený typ humoru.
Ak ste došli až na koniec tohto článku, som vám nesmierne vďačná. Tento článok slúži na niečo ako "osvetu". Depresia nie je iba nálada, je to ochorenie. Nevravím iba o depresií ale o všetkých duševných problémoch. Pomoc je vždy vhodná a prospešná. Dúfam, že vám tento článok niečo dal - minimálne aspoň vnímanie z perspektívy človeka trpiaceho psychickým ochorením.
"I'm scared. The little child in my soul cries. It's scary inside. They cut her into tiny pieces. They're different. And I'd do anything ... to let it go forever. I'm a slave to my mind. I don't want it but I have no choice. But deep there - it does hurt.
And no one could stop me - including myself. And this hopelessness pushes me more deep into my dark waters because I know I'll be nothing but ashes at the end of this sick, rotten journey."
Vaša Delanie
Komentáre
Celkom 0 kometárov