Môj príbeh - ako by to mohlo skončiť? Nádej umiera posledná

Bola som dievčaťom, ktoré bolo šťastné a malo všetko, po čom túžilo - študovala som na vysnívanej škole, mala som úžasného priateľa, podporu rodiny, môj psychický zdravotný stav bol stabilizovaný dobrými liekmi keďže som mala úzkostnú poruchu a nebolo veľa vecí, ktoré by ma boli trápili. Mala som veľa priateľov a získavala som veľa úspechov v rôznych veciach. Odrazu v priebehu pár dní sa môj život zmenil a spolu s rozchodom som prišla o zdravie a aj o školu. Mala som pocit, že bez lásky nedokážem žiť, možno práve preto, lebo som nikdy nepocítila lásku sama k sebe a tak som mala tendenciu kompenzovať si to. Ocitla som sa v nemocnici na psychiatrickom oddelení s dvoma pokusmi o samovraždu, ktoré mi nevyšli. Upadla som do hlbokej depresie a mala som pocit, že mi nezaberajú lieky. Napriek všetkému, čo som tam prežila, napriek návštevám mojej rodiny, najlepšieho kamaráta a polky mojej vtedajšej triedy, ktorú som mala neskutočne rada som sa niekedy cítila stále osamelo a zo sna som hovorila o tom, ako mi chýba môj bývalý priateľ. Nevravím ani o tom, ako som celé dni preplakala, nebola som schopná vložiť do úst ani jediné sústo jedla a schudla som z pôvodných 55 kíl na 49 bez toho, aby som si to povšimla. Po jednom incidente, kde som bola napadnutá jednou pacientkou ma moja rodina vzala domov na reverz.

Veci sa začali meniť a ja som na to bola primálo zdravá. Musela som zmeniť školu, pretože som nemala silu stretnúť jedného človeka. Prestúpila som na trištvrte roka na inú školu, kde som sa dozvedela, že vo vedomostiach som poriadne pozadu a tušila som, že moje vysvedčenie bude poriadne zlé. "S takýmito známkami ma nevezmú na žiadnu výšku", opakovala som si. Bola som v koncoch a každé ráno predtým, než som išla do školy som dostávala záchvaty úzkosti a beznádeje. Stále som bojovala s tým, že mi môj predchádzajúci život chýba a že sa to už nikdy nevráti do starých koľají. Niekde medzi tým, ako som prespala celé voľné dni a ako som zapíjala jednu tabletku o druhej som si všimla ako sa trápi moja rodina. Mala som pocit veľkej viny, trápia sa predsa kvôli mne a kvôli tomu, že mi nevie byť lepšie.

Svoje sedemnáste narodeniny som oslávila so želaním umrieť a netrápiť nikoho svojimi výlevmi. Narodeniny som mala iba pred siedmimi dňami. Napriek tomu, že som dostala okolo 50 blahoželaní a od svojej rodiny aj vlastnú izbu, kopu darčekov a mnoho príležitostí som nebola schopná akceptovať zmeny, ktoré sa udiali. Aj keď som za všetko bola neskonale vďačná, nemohla som sa odlepiť od zeme a pociťovať šťastie. Depresie sa prehlbovali a necítila som ani za tých pár dní žiaden progres.

Celé tie dni strávené v tmavej izbe, pretože som bola od liekov veľmi svetloplachá, mi nedali absolútne nič a ja som mala aj túžbu začať so svojim životom niečo robiť. Ale netušila som čo. Toho večera ma moja mama vzala na nákup a kúpila mi knihu. Akoby mi nekúpila už dosť vecí, cítila som sa zas vinne. Samotný názov knihy mi napovedal, ako veľmi sa všetci okolo mňa snažia, aby mi bolo lepšie. "Slepačia polievka pre dušu, naštartuj svoj život", čítala som si názov knihy ten istý večer, keď som už ležala vo svojej posteli. Po liekoch som bola vyčerpaná a tak som zaspala s knihou vedľa vankúša. Na druhý deň hneď po tom ako som sa prebudila som začala čítať. Došla som za necelú hodinu na stranu 50 a kniha ma neskutočne uchvátila. Boli to príbehy o ľuďoch, ktorí sa po traumách rozhodli svoj život zmeniť, urobiť veľmi veľa zmien, ktoré nakoniec boli zmeny k lepšiemu. Aj keď sa niektorí chvíľu poddávali depresií, tak nezaháľali a urobili niečo pre seba, niečo pre to, aby samých seba milovali. Riadili sa svojim srdcom, riskovali a nedali sa odradiť neúspechom.

Dnes som sa rozhodla svoj život zmeniť. Neviem kde začnem, možno urobím pár zmien, ktoré som sa bála urobiť predtým. Možno to nakoniec všetko dobre dopadne a za niekoľko rokov sem napíšem, že sa nad tým všetkým dnes iba usmievam. Nebude to ľahké, žiadne nové cesty, ktoré sme nevyšľapali nie sú ľahké, ale o tom život nie je. Spomínam si na slová, ktoré mi povedala moja doučovateľka "žiadna vec nemá iba plusy". Má pravdu. Nemôžeme sa stále cítiť dobre, ani keby sme to neviem ako chceli. Uvidíme ako moja cesta dopadne. Možno na konci za všetkými tými zmenami a tým bojom akceptácie, adaptácie a samozrejme bojom so samotnou mnou bude čakať niečo úchvatné.
Možno je toto nová nádej, ktorú som dostala, včera, ako darček od svojej mamy.