Šťastná sedemnástka a jej boj s depresiou
Publikované 02.05.2016 v 20:30 v kategórii Mental battling, prečítané: 176x
Ahojte. Včera som oslávila 17te narodeniny. Pred mesiacom by som si nepomyslela, že sa ich dožijem a popravde stále neverím, že sa dožijem tých ďalších.
V jednom z predošlých článkov som písala o depresií ako o ochorení. Ponúkla som vám myšlienky človeka trpiaceho depresiou. Boli to moje myšlienky, ktoré som mala a ešte aj mávam.
Depresia je ochorenie ako každé iné. Je to jeden veľký boj, ktorý dennodenne zvádzam.Je to boj s pocitmi, myšlienkami, so samým sebou, s vlastnou mysľou...
Najhoršia vec, ktorú môže deprimovaný človek urobiť je preležať celé dni v posteli a plakať, prípadne spať alebo iba tak pozerať do neznáma. Taký človek má síce spústu nápadov a vecí, ktoré by mohol robiť, ale chýba mu sila. Aj tak by sa ale mal prinútiť aspoň k nejakej činnosti. Takto to skúšam aj ja.
Dokonca aj tento blog som si založila preto, aby som sa nútila aspoň písať, možno niekoho inšpirovať, možno sa to niekomu bude páčiť, možno si to pozrie viac ľudí než očakávam ... ktovie. Možno nie, možno to sem píšem zbytočne, ale ide o činnosť - nech je to akákoľvek.
Je veľmi ťažké, keď ste medzi ľuďmi a oni sa smejú, sú bezstarostní, šťastní a vy vidíte o čo prichádzate. Chceli by ste sa smiať s nimi ale nedokážete to, pretože vy necítite to šťastie, nie ste s tými ľuďmi na rovnakej vlne.
Alebo napríklad keď vás medzi ľuďmi chytí chronický pocit prázdnoty a beznádejna a vy to musíte skrývať, musíte sa koncentrovať v škole / práci niekoľko hodín vkuse na veci, ktoré vám neprídu dôležité, musíte hrať chuť do života keď sa vám chce umrieť, alebo aspoň nachvíľu ľahnúť do postele a odpočinúť si od ľudí, od denného svetla, od všetkého...
Ďalšou prekážkou je tá veľká apatia, ktorú je mi umožnené cítiť takmer každodenne. Kedysi ma zvyklo nadchnúť mnoho vecí. Odkedy som ochorela, takmer nič vo mne nevyvoláva žiaden pocit. Je to akoby ste mali v duši veľkú dieru ktorá bolí a vy ju neviete odstrániť - viete ju iba potláčať tým, že sa prinútite najviac ako viete a budete robiť toľko vecí, že zabudnete kde vám hlava stojí a na konci dňa keď so všetkým skončíte a sadnete si - vaša depresia bude sedieť vedľa vás s úsmevom na tvári čakajúc na to, aby z vás ďalej vyžierala tie zbytky duše, ktoré vám ostali.Alebo napríklad keď vás medzi ľuďmi chytí chronický pocit prázdnoty a beznádejna a vy to musíte skrývať, musíte sa koncentrovať v škole / práci niekoľko hodín vkuse na veci, ktoré vám neprídu dôležité, musíte hrať chuť do života keď sa vám chce umrieť, alebo aspoň nachvíľu ľahnúť do postele a odpočinúť si od ľudí, od denného svetla, od všetkého...
Koľkokrát si vravím, že ľahšia cesta by bolo ukončiť to všetko - aby som prestala cítiť. Ale kto si môže byť istý, čo bude potom? A tá ľahšia cesta často prinesie viac škody ako osohu - veď si spomínam, keď som si ľahšiu cestu zvolila minule. Skončilo to liečbou v nemocnici.
Ale často si nespomínam na niektoré veci - hoci iba maličkosti, ale na niektoré veci strácam pamäť. Je pre mňa neprekonateľne ťažké koncentrovať sa na niektoré veci, či sa rozhodnúť, čo vlastne chcem. Niekedy aj ísť von, alebo do sprchy sú neskutočne ťažké úlohy.
Depresia vôbec nie je krásna - nie je to prototyp krásneho dievčaťa so slzami v očiach a krásnou postavou, veľa priateľmi a vy máte chuť zachrániť ju a zamilujete sa do nej. Depresia (napríklad aj na mne, aj keď mi je ťažko priznať sa k tomu) často vyzerá tak, že dotyčnému je jedno ako vyzerá, má neumyté vlasy, nelíči sa, veď načo aj, oblečie sa len tak, aby bol oblečený a nerobí nič navyše, nič čo nie je nevyhnutné pretože nemá chuť, nemá sa rád, má vyziabnuté telo, pretože mu nič nechutí...
Človek s depresiou sa často viní, obviňuje, nenávidí sa pre mnohé veci, myslí si, že je to práve jeho vina, že sa tak cíti, že on to zavinil a že trpí vďaka svojim rozhodnutiam. To boľavé prázdne miesto v sebe často nahradzuje drogami, alkoholom, liekmi, čímkoľvek ... aby to aspoň na chvíľu zmizlo.
Každodenne to skúšam zas a znova, často síce popravde "odznova" a s podporou liekov sa snažím tieto symptómy prekonať, ale ako som už povedala - na konci dňa je tu vždy so mnou môj čierny oblak, moje prekliatie, moja choroba, kvôli ktorej nemôžem spávať a drží ma hore dlho do noci, dlho do skorých ranných hodín...
Snažím sa, aby som celý deň bola niečím zamestnaná. A keď nie už telesne, tak aspoň aby som mala myseľ zamestnanú niečím iným, než tým ako sa cítim. A keď mi impulzívne napadne urobiť niečo, snažím sa držať tej prvotnej myšlienky a prinútim sa urobiť to. Niekedy podľahnem krátkodobým potešeniam (uvedeným vyššie), niekedy aj medzi ľuďmi nevydržím a nevládzem sa hrať, že je všetko v poriadku. Cítim sa prázdno, ale vždy si opakujem jednu vetu a neviem prečo, robí ma pokojnou :
"Chce to len čas, čas všetko vylieči."
Aj keď si popravde myslím, že bolesť časom nemizne, iba sa ju naučíme akceptovať a žiť s ňou.
Rovnako ako sa ja musím naučiť žiť s mojím ochorením. Musím ho akceptovať, začať ho brať ako spoločníka a nie ako nepriateľa. Musíme sa naučiť žiť v symbióze a nie pretláčať jeden druhého na opačné strany. Ale ktoré 17 ročné dievča sa otvorene rozhodne akceptovať niečo takéto? Som príliš mladá na to, aby som brala antidepresíva a kadejaké iné tabletky. Som príliš mladá na to, aby som sa takto cítila.Ale zrejme si niekedy človek naozaj nevyberá ...
Každý deň sa snažím pripomenúť si, že som bojovníčka. A dnes som si spomenula, že som tu na svoje sedemnáste narodeniny neplánovala byť a predsa som tu a píšem tento článok. Pripomenula som si znovu, že bojujem a že síce je to ťažké, ale možno jedného dňa ...
... jedného rána sa prebudím s pocitom, že je všetko v poriadku, že som šťastná a nič ma netrápi.
To je totiž môj najväčší sen.
Vaša Delanie
Komentáre
Celkom 1 komentár
Anonymný 02.05.2016 v 21:00 Ďakujem ti za tento blog sama prechádzam depresiou ,ktorá trvá už 4 roky A som rada ,že sem píšeš svoje myšlienky často sa V nich vidím A to mi aj pomáha síce ťa veľmi nepoznám ale veľa šťastia V živote ti prajem aby si oslávila ešte veľa veľa narodenín :)